Čakáreň na smrť — Renata Pobišová

Stála som za oknom a prstom odtiahla kúsok závesu. Opatrne som hľadela Na zástup návštevníkov, ktorí sa snažili dostať do novootvoreného ,,domu lásky“. Dnešný deň bol však výhradne otvorený len pre vyvolených. Vyštafírovaní príslušníci SS stáli v zástupe a veselo debatovali. Prehltla som. Citila som ako sa mi chvejú nohy. Nechcela som, aby sa ma ktokoľvek dotýkal, Okrem Eliota. Kde asi tak môže byť? Je ešte nažive?. Slzy mi začali kotúľať Po lícach. Rýchlo som ich usušila, lebo do izby vkročila Truska. Chytro som sa otočila k dverám, aby nezistila, že som sa pozerala von z okna. Z prítmia sa blížila ku mne. Videla som len malé potkanie očká, ktoré na mňa hľadeli. V ruke držala bičík. Nastavila som ruky, pretože som si myslela, že ma bude chcieť za moju zvedavosť potrestať. Namiesto toho mi koncom bičíka zdvihla bradu a obzerala si moju tvár. ,,Choď sa rýchlo upraviť, za pár minút tu máš prvého zákazníka.!“