Čas hrdinov II – Martin Králik a Alexandra Pavelková

Rieka a lesná cesta sa vinuli vedno ako zaľúbené užovky. Hoci sa už dávno zotmelo, čiernovlasý jazdec na statnom vraníkovi a veľký čierny vlk stále napredovali. Nemali žiadny zdroj svetla, ale oči im žiarili ako uhlíky v rozdúchanej pahrebe - vďaka kúzlam, ktoré im kolovali v žilách, obaja videli skoro ako vo dne. Jazdec si podchvíľou vzdychol, zakaždým hlbšie a hlasnejšie. Vlk mu nevenoval pozornosť, nuž to napokon nevydržal. "Skratka? Toto?" Zohol sa pred konárom duba, ktorý sa snažil ponad cestu načiahnuť až nad kamenisté riečne koryto. Dubinu, bučinu a brezinu pozdĺž vody striedali na svahoch nad dolinou jedle, smreky, kde-tu borovice. "Si si istý?" - Už som ťa niekedy viedol zlou cestou? - ozvalo sa mu v mysli. Takto sa vlk dohováral - jeho myšlienky sa prenášali do cudzích hláv a budili v človeku dojem, že sa mu nevľúdne chrapľavé vrčanie rozlieva v mozgových záhyboch. "Veď nevravím, že si zablúdil. Len pochybujem, že ušetríme nejaký čas, keď sa budeme trmácať cez túto divočinu, po odľahlých lesných prtiach." - Nič sa neboj. Na Kančiu horu dorazíme o dva dni skôr, ako keby sme šli po kupeckej ceste. Chceš sa staviť? "Nie." - Lebo vieš, že prehráš. Vydrž ešte. Pred nami sú ľudské obydlia. "Odkiaľ vieš?" Keď bolo treba, aj muž sa vedel s vlkom dorozumieť bez slov, iba myšlienkami. Teraz však nebolo treba. - Necítiš to? Jazdec nasal vzduch. "Čo?" - Hnoj. Súvislá lesná spleť sa začala trhať. Ukázali sa čistiny a lúky, vo vzduchu naozaj zavoňal ovčí trus. Úzka dolina sa roztvorila ako plodné lono, kopce so skalnatými vrcholcami ustúpili do strán. - Územie rodu Dobranov. Osadu nazývajú Dobroga. Aha, za tamtými záhonmi a jabloňami sa dvíhajú prvé strechy. "Bohom vďaka." - Iste, chváľme bohov, to oni nás sem priviedli. Cesta sa na chvíľu odtrhla od rieky, prešla po kraji poľa na úpätí miernej stráne, čo slúžila ako pasienok, a dospela k ľudským príbytkom. Dobroga nemala opevnenie, len pri ceste na kraji osady stál vyrezávaný stĺp s kančou lebkou navrchu - zrejme mal chrániť obydlia pred zlými silami a besmi. Ozrutný čierny vlk s horiacimi očami popri ňom prešiel, akoby sa nechumelilo. Kdesi za domami sa rozbrechal pes. Vlk zavetril.