Drevený artikulárny kostol - Roman Porubän

Drevený artikulárny kostol v Kežmarku vydržal viac ako prepychový Herodesov chrám v Jeruzaleme - v 90. rokoch 20. storočia sa ho podarilo zachrániť a v roku 2008 zapísať do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Hoci predstavuje spišskú sixtínsku kaplnku, stále sa z neho môže stať múr nárekov, ak v ňom ľudia prestanú nachádzať živé spoločenstvo s vierou v Trojjediného Boha, ktorá ich spája, mení a formuje. Čo viedlo veriacich v Kežmarku k tomu, aby postavili drevený kostol? Čo presne boli artikuly? A boli vlastne železné klince pri stavbe skutočne zakázané? Odpovede na tieto otázky a aj celé spletité zákulisie protihabsburgských povstaní sa pred vami odhalí v tejto publikácii. Dozviete sa, že na výstavbu Dreveného artikulárneho kostola prebiehala dokonca zahraničná zbierka, na ktorú boli do severských krajín vyslaní dvaja Kežmarčania v rokoch 1688 - 1690. V knihe je tiež vyložená symbolika prekrásnych malieb vo vnútri chrámu a trebárs aj to, prečo sú okná na kostole okrúhle. Citlivý výklad je doplnený úryvkami z kroník, dobových listín, literatúry a Biblie. "Pozri, učiteľ, aké kamene a aké stavby! Ježiš odpovedal: Vidíš tieto mohutné stavby? Nezostane tu kameň na kameni, všetko bude zbúrané (Marek 13,1.2)." Táto Ježišova predpoveď sa naplnila a z veľkolepého jeruzalemského chrámu sa dodnes zachovala len západná stena, ktorú nazývame Múr nárekov. Podobné slová obdivu počúvame od návštevníkov dreveného kostola aj dnes. Sú uchvátení zručnosťou našich predkov zhmotnenou v architektúre chrámu s jeho ľudovým, no zároveň vysoko umeleckým stvárnením. Bolo by tragédiou, keby z tejto stavby "nezostal kameň na kameni," ako povedal Ježiš, čo reálne hrozilo za čias socializmu. Drevený artikulárny kostol v Kežmarku vydržal viac ako prepychový Herodesov chrám v Jeruzaleme - v 90. rokoch 20. storočia sa ho podarilo zachrániť a v roku 2008 zapísať do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Hoci predstavuje spišskú sixtínsku kaplnku, stále sa z neho môže stať múr nárekov, ak v ňom ľudia prestanú nachádzať živé spoločenstvo s vierou v Trojjediného Boha, ktorá ich spája, mení a formuje. A tak prajem tomuto kostolu, aby nezostal іba mohutnou a impozantnou drevenou stavbou, na ktorú budú Kežmarčania hrdí ako na kultúrnu pamiatku svetového významu, ale predovšetkým, aby bol miestom, kde Boh bude ustavične hovoriť k srdcu človeka, dotýkať sa jeho myslenia a zo starého tvoriť niečo nové.