Ilúzia - Valéria Osztatná

Pozerala sa na neho duševným zrakom, ale jeho oči neprezrádzali nič. Pocity sa snažil ukryť za masku osoby, ktorú nepoznávala. Snívala sen skutočnosti, sen sna, ktorý sa snažila dosiahnuť. Rozprávka má vždy šťastný koniec… Tento krát možno nešlo iba o rozprávku. Otočil hlavu a usmial sa. Jeho úsmev bol plný bolesti, ktorej sa snažil zbaviť, ale nemohol. Strach bol väčší ako túžba po realite. Skutočnosť zatemňoval mrak bledého priesvitného oblaku. Vystrel ruku, ale bál sa jej dotknúť, aby sa nerozpustila. Vízia, sen, fantázia… Tak prečo to tak veľmi bolí, ak sa čarodejník márne snaží vyčarovať farebnú dúhu z nemých slov, ktoré by povedali všetko? Výkrik v tme, ktorý ju prebudil. Utekala. Jej strach, obavy ju hnali preč z toho miesta, ktoré sa jej dotýka skutočnosťou. Nie, už nikdy viac nemôže veriť na rozprávky, už nikdy viac nemôže snívať. Sen iba raní, skutočnosť je nemenná. Snažila sa každým dňom prebudiť vedomie a opakovala si, že to tak musí byť. Strach z neznáma sa jej dotýka teplými dlaňami. Sen ju láka… Musí sa prebudiť. Je to iba vízia, niečo čo nikdy nemôže znova mať. Je to iba letmý vánok, ktorý si nemôže zobrať, dar, ktorý musí vrátiť. Prebúdza sa. Musí sa prebudiť!