Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí - Ľudovít Štúr

V súdobých politických, kultúrno-spoločenských, konfesionálnych, literárnych a jazykových pomeroch na naplnenie národných cieľov hľadal Štúr oporu predovšetkým v slovenskom ľude. Videl potrebu prehovoriť k ľudu jeho vlastnou rečou, aby ľud nielen porozumel, ale aj pocítil svoju hodnotu a povzniesol na úroveň, ktorá mu patrí. Z toho pramenilo jeho presvedčenie, že najvhodnejším a najúčinnejším nástrojom na urýchlenie a dovŕšenie stáročia trvajúcich národno-zjednocovacích a národno-obrodzovacích procesov môže poslúžiť predovšetkým jednotný spisovný jazyk. Zdôrazňoval, že k myšlienke, aby vyzdvihol slovenčinu za spisovný jazyk, mu kliesnil cestu A. Bernolák a jeho nasledovníci. Zároveň si však uvedomil, že tomuto jazyku sa nepodarilo splniť hlavný cieľ, kvôli ktorému vznikol – zjednotiť roztrieštené národné sily. Po dôkladných analýzach okolností, prínosov i možných negatívnych následkov v jazykovej otázke tak dospel k presvedčeniu, že najlepším riešením je kodifikácia nového spisovného jazyka. Koncom leta 1844 sa v Liptovskom Svätom Mikuláši na pôde spolku Tatrín stretli vtedajší najvýznamnejší predstavitelia slovenskej inteligencie, ktorí po diskusiách prijali deklaráciu o podobe prijatého spisovného jazyka. Zároveň uložili Ľ. Štúrovi napísať gramatiku novej spisovnej slovenčiny…