Nulová gravitácia - Miroslav Kapusta

Ani vo svojej tretej zbierke neuhýbam pred súčasnými spoločenskými, ako aj človečensko-vzťahovými problémami. Stále však ide o pohľad z evidentne nažitého a v snahe zachytiť ich a podať bez zbytočne metaforických príkras, pretože ani niet čo prikrášľovať! Miroslav Kapusta Aká škoda že viem іba písať Ležal som pri tebe tak blízko ako to len bolo možné miestami aj bližšie a ty si sa v bode zlomu robila že spíš іba ja nie viem to celkom isto viac ako ti bolo milšie Rozbil som ti atóm... Dnes ráno som sa prebúdzal s nástojčivou túžbou povedať ti – Milujem ťa...! ale ty si bola v inej izbe a ja v inom živote Toto sa nemalo stať! Vonku prvýkrát zasnežilo ten gauner zo štvrtého už opäť durí basy a dievčaťu odnaproti prikyvujem na dobré ráno akoby sa nič nestalo Ľudia sú blázni za vznik brázdy dokážu obviniť aj vranu a ja dnes nechcem starnúť іba si tichom zrátať všetky nuly a jednotku načisto vypľuť spomedzi zubov Podľa všetkého som nulou miliónový – debil! Aká škoda že viem іba písať lebo to je skoro to isté ako byť nemí... Básnik je človek ktorý si to môže dovoliť Nemám rád dni o ktorých sa hovorí že sú ako vymaľované Potom sa bojím vyjsť na ulicu že sa zafarbím že budem dýchať іba sucho pastelové tiene a v jamkách z vypadnutých očí si budú robiť hniezda čierne drozdy ktorým nedokážem každé ráno zožrať toľko radosti zo života Nepotrebujem rám a k takému obrazu zo všetkých strán privolávam do hromov blesky ale keď neprší – nesnažím sa kvapkať...! Tak oceň milá moju snahu keď ostávam doma a z tvojho hlasu іba sajem mliečnu dráhu anjelsky i zversky od očí až k bradavkám Smrť nie je nič iné іba slepý hodinár Na svete je mnoho osamelých mužov majú ženy majú deti majú milenky a prácu čo ich zhltla za živa a napriek tomu píšu básne Každý deň hádžu lasom neschopných si priznať prílišné perforovanie tela z ktorého sa mimovoľne uniká každý deň niekam... Vždy som ich priťahoval zatváral skicár z ktorého maľbou nikdy nebudú a oni. – nikdy vlastne ani neodišli Dotierajú s rozpustenými tkaničkami od topánok s vykasanou košeľou prepoteným podpazuším plejboji i trosky v tričkách s „OuKej“ a ja sa hrám že im to všetko dokážem odpustiť len jedno neviem – hniť mäsom na červeno Hodiny ešte tikajú leto ale lavička už chystá jesenný dizajn – všetko má svoj význam aj prelet života nad hodinovou vežou Každé ráno zisťujem že som opäť zabudol zomrieť Aj svätí majú v kostiach heavy metal a môj afektovaný začína vždy „Veľkým vreskom“ v dramatizácii samého seba čo na tom že nie v kostymérni... Kníšem hlavou lebo o hrive sa už dá ťažko hovoriť ale som to ja so slintajúcimi chĺpkami na brade akurát k tvojmu slnku sa už prestávam vyjadrovať Každé ráno s kožou na nože! Som nahý až ma nevidieť a ráno scvrknuté do karpín mi pripomína snímanie z kríža іbaže Boh si jamky v lícach neumýva іba z jaziev sa nechá plaziť svet a kým sa tvári že ho spravodlivou trestá ja si svoj vytieram – ľavou Láska láska láska...! Okom diabla hráš z mojich kariet dobre vieš ako ťažko sa do podoby hnieti hlina Ty nechceš prestať a ja ti to nerád pripomínam lebo každý iný z tejto párty by to vedel іba ty si iná...