Obrázky z chatrče a rozmanité poznámky - Aldo Leopold

Celé moderné ochranárske hnutie začína práve Leopoldovým almanachom - knihou, ktorú recenzenti právom označujú ako najdôležitejšiu, najkrajšiu a najmúdrejšiu knihu, aká kedy bola napísaná. Klasické a nenapodobiteľné opisy prírody, jej postupné ničenie človekom a začiatky snáh o jej ochranu sú ilustrované nádhernými kresbami Charlesa Schwartza. Recenzia: Medzi človekom a krajinou "Prvý raz v dejinách ľudstva nás ohrozujú dve zmeny. Jedna je vyčerpanie voľnej prírody v obývateľných častiach zeme. Druhou je celosvetová hybridizácia kultúr pod vplyvom modernej dopravy a prepravy." Je to neuveriteľné, no táto analýza neodznela na prahu tretieho tisícročia, ale už pred polstoročím a jej autorom nebol jasnovidec, lež bystrý a citlivý pozorovateľ prírody, vnímavý voči všetkému, čo ju ohrozuje. Aldo Leopold (1887-1948) stál pri zrode lesníctva ako cieľavedomého a premysleného systému na ochranu lesov, ktoré sa ešte na začiatku storočia — rovnako neuveriteľne — využívali výlučne na bezuzdné drancovanie. Jeho zápiskom, postrehom a reflexiám, ktoré sa k nám dostávajú s príznačným oneskorením, ochranári nielen v severnej Amerike prisúdili medzičasom atribút kultové. Vzhľadom na časový odstup môže sa nám všeličo zdať ako pravda síce neodškriepiteľná, zato už počutá, že ,,človek je v odysei evolúcie іba spolucestujúcim s inými tvormi", alebo, že ,, ná rastu dopravy nezodpovedá nárast vnímavosti". Vďaka rapídne zvýšenej mobilite už vieme, že permanentný pohyb intelektuálne neobohacuje, pripomína skôr útek pred samým sebou, vieme aj, čo znamená ochrana prírody, totiž ,, stav súladu medzi človekom a krajinou". A predsa nečítame Leopolda ako mierne zaprášené svedectvo z praveku ochranárskeho hnutia. Napríklad preto, že dnes, práve tak ako v jeho časoch, naďalej zavážia іba argumenty ekonomickej povahy, povedzme, ak chceme chrániť dravé vtáky a či nebodaj vlkov. Preto rozumieme aj jeho skepse voči vzdelaniu, čo je podľa neho proces, pri ktorom ,,sa učíme vidieť jednu vec za cenu slepoty k iným veciam". Azda sa v škole nedelia živočíchy naďalej na škodlivé a užitočné? Napokon aj vďaka Leopoldovi si prinajmenšom osvietenejší z nás dnes už nenárokujú výsadné postavenie medzi živočíchmi — pred očami máme dôsledky, ktoré vyplynuli z nášho pocitu nadradenosti. Leopoldove postuláty, nehovoriac o objavných analógiách medzi ľudským a prírodným spoločenstvom, treba opakovať prinajmenšom dovtedy, kým si nenájdu cestu do hláv akože kompetentných. Veď angažovať sa za životné prostredie sa u nás považuje za hobby vhodné pre tých, čo nemajú vážnejšie starosti. Zhovievavo sa pousmejeme іba nad jeho optimizmom. Že ani vo vzdialenejšej budúcnosti nebude človek ochotný niesť zodpovednosť za svoje činy, toto Leopold, lesník, vysokoškolský učiteľ, krajinný ekológ, nemohol predvídať. Ľudovít Petraško, Knižná revue 13/2001