Príbehy 20. storočia - Hudba ako protest

Hudba vám dokáže spraviť radosť, rozosmutniť vás, nabudiť, no aj priniesť nádej. Ak žijete v časoch, keď je kultúra cenzurovaná a sloboda slova obmedzená, práve hudba môže elegantne obchádzať mnohé nariadenia. Metafory a skryté odkazy boli zbraňou boja proti totalitným režimom v celej našej histórii a napriek tvrdej normalizácii sa platne či kazety so slobodnou hudbou šírili naprieč rodinami a kamarátmi. Tretie číslo časopisu Príbehy 20. storočia má názov Hudba ako protest. Nie vždy išlo o priamy protest – ako hovorí v rozhovore s Marianom Jaslovským exminister kultúry a organizátor mnohých kultúrnych podujatí Agnes Snopko, na Slovensku nebola umelecká scéna až tak výrazne zameraná proti totalite, no rozkvitala napriek nej. K neoficiálnej kultúre a šedej zóne bola štátna moc zmierlivejšia ako k disentu v Česku. V časopise sa napokon venujeme aj aktuálnej situácii. Slovenský reper Tono S. v komentári píše o tom, že hudobníci nesmú byť ticho. „V šoubiznise sa pritom často javí, že byť bez názoru, zatvárať si pred nepohodlnými témami oči, byť apolitický alebo sa dokonca postaviť na ,temnú stranu‘ môže znamenať jednoduchšiu cestu k ,úspechu‘,“ tvrdí. Aj preto sa podľa neho treba vyjadrovať k dianiu v spoločnosti, politike a v kultúre, najmä v časoch, keď sa kultúra zvrchu delí na viac a menej „národnú“ či „tradičnú“. „Naše slová by mali spájať, nie šíriť nenávisť,“ dodáva. V časopise nájdete: ?rozhovor s Agnesom Snopkom o tom, v čom bol hudobný underground na Slovensku iný a či protestoval proti režimu, ?text Barbory Šťastnej o normalizácii hudobného priemyslu v časoch komunizmu, ?názor repera Tona S. o tom, prečo by umelci nemali byť ticho, ?príbeh Karla Kryla, ktorý bol nepohodlný pre komunistov aj pre chybujúcich demokratov a ktorý zažíval po zmene režimu sklamanie, ?recenziu na knihu čínskeho básnika Liaoa I-wua Pre jednu a sto piesní o nezlomnej vôli proti útlaku, ?príbeh koncertného majstra Juraja Alexandra, ktorý prežil koncentračný tábor a ktorého zahraničné turné režim toleroval, pretože z neho profitoval ?spomienky Mariána Pavúka o začiatkoch hudobného klubu Bombura aj o policajných bitkách pri undergroundových koncertoch Tretie číslo štvrťročníka Príbehy 20. storočia ilustroval Matúš Maťátko. „Až v roku 1988, keď som už hrával pätnásť koncertov mesačne, som dostal povolenie hrať. Povolenie pre divadlo, lebo vraj to, čo hrám, nie je hudba.“ Václav Koubek, český pesničkár