Smäd pána Chagalla – Tomáš Kvič

Človek sa prostredníctvom irónie odjakživa vyrovnáva so skutočnosťou. I Kvič reaguje na absurdity, aké plodí súčasná doba, a hravým spôsobom, skôr nadľahčene než zlomyseľne, miestami priam aforisticky, si vytvára vlastný odstup od tragických udalostí. Vo svojom básnickom debute, v ktorom vyhrotený pocit vykorenenosti vedie k vzdoru voči individualizmu v atomizovanej spoločnosti, ponúka autentickú skúsenosť, vyhýba sa priamočiarosti a prirodzene využíva osvedčené prostriedky - kontrast, parafrázu či narúšanie ustálených jazykových väzieb. Niektoré básne sa na prvý pohľad môžu zdať útržkovité, akoby neuchopiteľné, no v snahe vystihnúť človeka a jeho miesto v čoraz zložitejšom svete pripomínajú napokon ostrovy, čo sa spájajú do kontinentov. A v neposlednom rade spochybňujú akékoľvek absolútne hodnoty.